Medzinárodné zmluvy upravujúce hranice ČSR (1918-1938)

 

I. Úvod

II. Versailleská mierová zmluva

III. Saintgermainska mierová zmluva

IV. Trianonská mierová zmluva

V. Sèvreská mierová zmluva

VI. Československo-poľská zmluva o Těšínsku; Dohoda o Javorine; Otázka Oravy a Spiša

VII. Pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny

VIII. Záver

Literatúra

 

I. Úvod

            I keď sa prvé predstavy o podobe spoločného štátu formovali už od počiatku národnooslobodzovacieho hnutia, ako v Českých krajinách, tak i na Slovensku, možno konštatovať, že pevnú podobu dosiahli až v posledných mesiacoch vojny. Predovšetkým vďaka mimoriadnym výsledkom zahraničnej akcie, ktorá získala podporu Dohody, mohla vzniknúť jednotná republika. Z hľadiska problematiky štátnych hraníc je významným niekoľko míľnikov, načrtávajúcich predstavy o podobe budúceho štátneho územia. Dá sa povedať, že už v Clevelandskej dohode sa hovorí o podobe republiky takej, ako ju poznáme my, no napriek tomu, ešte veľa sa od roku 1915 zmenilo. Hovorí sa v nej jednak o území Slovenska až po Miškovec, vrátane Juhoslovanského koridoru, nepočíta sa ale s územím Zakarpatskej Ukrajiny. V týchto intenciách vyjednával aj čs. zahraničný odboj. Konkrétne však boli územné požiadavky sformulované až na Versaillských rokovaniach. Zatiaľčo historické územie českých krajín bolo viac-menej určité, otázna bola najmä situácia na Slovensku, konkrétne jeho južných hraníc a pripojenia Zakarpatskej Ukrajiny. V delikátnej otázke Slovenska sa teda nepostupovalo podľa práva historického, ale na základe práva národov na sebaurčenia spoločne s eminentnými hospodárskymi záujmami republiky. Načim ešte dodať, že samotné hranice boli de facto vymedzené až delimitačnými komisiami, ktoré boli oprávnené prevádzať drobné úpravy. Budem sa teraz venovať genéze čs. hraníc tak, ako ich upravovali jednotlivé medzinárodné zmluvy, tvoriace tzv. Versaillský systém, zvlášť sa potom zameriam na poľský problém.

 

II. Versaillská mierová zmluva

            Versaillská mierová zmluva v zásade upravovala pomer víťazných mocností k Nemecku. Bola podpísaná 28.6.1919 (za čs. delegáciu v zastúpení dr. Kramářa a dr. Beneša) a z nášho hľadiska bola významná v niekoľkých ohľadoch. Do platnosti vstúpila 10.1.1920.

            Oficiálne čs. požiadavky boli prednesené ministrom zahraničia za asistencie predsedu vlády 5.2.1919 na zasadnutí Najvyššej rady. Tu už sa upustilo od požiadavok na Lužicu. Konkrétnym výsledkom bolo utvorenie Komisie pre riešenie čs. otázky, ktorá bola ustanovená 27.2.1919, v ktorej malo najväčší vplyv Francúzsko, čo mu umožnilo presadzovať v nej svoje záujmy.

V spojeneckom tábore bolo badať určité vážne rozpory. Na jednej strane príkre stanovisko Francúzske (Clemencau), požadujúce razantný postup proti Nemecku, zabezpečujúc si vlastné veľmocenské postavenie v priestore, na strane druhej postoj prezidenta Wilsona, ktorý zastával primárne etnický princíp pri riešení hraníc. David Lloyd George tvoril často sprostredkujúci článok medzi Francúzskom a USA.

Zmluva bola ratifikovaná 10.1.1920 (uverejnená spolu s protokolom podpísaným vo Versailles pod č. 217/1921). Podľa čl. 82 hranice medzi Nemeckom a ČSR bola stanovená starou hranicou zo dňa 3.8.1914. Pre určenie tejto hranice sa muselo siahnuť k starším dokumentom až do 18. storočia, ktorých obnovenie sa uskutočnilo nótou čs. ministerstva zahraničia z 8.7.1920 na zákl. čl. 289 Versaillskej zmluvy.

Hoci neboli uznané čs. nároky na Kladsko a Hlubčicko, bolo na základe ustanovenia čl. 83 k ČSR pripojené územie Hlučínska. Jeho hranica bola provizórne určená medzinárodnou delimitačnou čs.-nemeckou komisiou v roku 1920, definitívne však až v roku 1923 pripojením obcí Hať a Pišť. Hlučínsko, územie s rozlohou cca. 300 km2 a počtom obyvateľov asi 50 000, bolo vojensky obsadené 4.2.1920, pričom bol 13.2.1920 ex post vyhlásený zákon č. 76/1920 Sb. z. a n., podľa ktorého sa republika rozšírila o uvedené územia.

V období prvej republiky došlo ešte k čiastkovým zmenám na základe zmlúv medzi Nemeckom a Československom č. 218/1933 Sb. z. a n. a č. 212/1937 Sb. z. a n.

 

III. Saintgermainska mierová zmluva

            Udalosti, ktoré predchádzali podpísaniu Saintgermainskej zmluvy boli značne napäté. Nemecká menšina v Čechách a na Morave sa pokúsila odtrhnúť od historického územia českých krajín, pričom boli 30.10. a 3.12. vyhlásené 4 nemecké provincie – tie mali vlastný snem a politickú reprezentáciu, zasadajúcu v rakúskom parlamente. Až po energickom vystúpení čs. brannej moci v decembri 1918 a po prísľube vernosti nemeckých úradníkov ČSR sa situácia stabilizovala.

Upravovala pomer k Rakúsku a bola signovaná 10.10.1919 v Saint-Germain en Laye. Do platnosti vstúpila 10.1.1920. Rakúsko expressis verbis uznalo samostatnosť ČSR (čl. 53). Hranice boli stanovené v čl. 27, bod 6 s odkazom na staré hranice medzi Dolným a Horným Rakúskom na strane jednej a Čechami a Moravou na strane druhej. Historická hranica bola upravená v prospech ČSR v oblasti severného Vitorazska a Valticka (podľa zákona z roku 1920 a obojstrannej dohody medzi Rakúskom a ČSR č. 288/1922).

           

IV. Trianonská mierová zmluva

            Vzťahovala sa na otázky Zalitavska. Podpísaná bola 4.6.1920. Uverejnená pod č. 102/1922 Sb. z. a n.

            Trianonská zmluva bola pravdepodobne najcitlivejšou spomedzi všetkých. Upravovala problematickú južnoslovenskú hranicu. Tá z historického hľadiska existovala naposledy, ako územie Nitrianska, v 11. storočí a povedomie o nej neexistovalo. Hoci neboli akceptované niektoré prehnané čs. požiadavky na koridor s Juhosláviou, Matru a územie až po Miškovec, dostalo sa ČSR zadosť pripojením Veľkého žitného ostrova, hospodársky kľúčovej obilnice republiky.

            Trianonská zmluva bola len deklaratórna. Hranice, v nej opísané, stanovila už Najvyššia rada spojencov vo svojom uznesení z 12.6.1919. Tá bola modifikovaná iba v oblasti Šomošovej (Somosújfalu) rozhodnutím Rady Spoločnosti národov z r. 1923.

            Maďarsko uznalo úplnú nezávislosť čs. štátu a vyslovilo jednoznačný súhlas so začlenením Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny do čs. republiky. Maďarsko sa však s odtrhnutím Slovenska a súpravou hraníc nikdy nezmierilo, pričom využívalo každú príležitosť na vyvolávanie rozporov o týchto otázkach a cieľavedome sa usilovalo o revíziu Trianonskej zmluvy, čo sa mu napokon za podpory Nemecka podarilo v r. 1938 dosiahnuť.

 

V. Sèvreská mierová zmluva

            Sèvreská zmluva sa dotýkala republiky len okrajovo, upravujúc hranice s Poľskom a Rumunskom v čl. 2. Podpísaná bola 10.8.1920. Hranice bola určená už predchádzajúcim uznesením rady spojencov 7.8.1919 a až na drobné územné kompenzácie zostali nezmenené (ČSR získala Veľký Palad, Aklín, Ferkeš-Almaš výmenou za Bočkov, Komlóš, Veľkú Ternavku, Suchý potok a niekoľko podkarpatoruských obcí).

 

VI. Československo-poľská zmluva o Těšínsku; Dohoda o Javorine; Otázka Oravy a Spiša

            Pôvodne vojenský konflikt z počiatku roku 1919 sa podarilo ukončiť za asistencie mocností na základe rozhodnutia konferencie veľvyslancov z 28.7.1920 podpísanej v Spa (upresnenej čs.-poľskou zmluvou zo 6.11.1921). Tak boli stanovené po dlhých sporoch hranice na Těšínsku, Orave a na Spiši, pričom spornou zostala len otázka Javoriny, ktorá bola postúpená rade veľvyslancov v Paríži a neskôr medzinárodnému súdu. Na základe jeho rozhodnutia bola podpísaná dohoda 6.5.1924 v Krakove. Obe boli publikované pod č. 20/1925 Sb. z. a n.

 

VII. Pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny

            Zakarpatská Ukrajina – podľa generálneho štatútu zo 7.11.1918 Podkarpatská Rus – bola via facti pripojená k Československu koncom v druhej polovici roku 1919. Ex post bolo toto pripojenie vyjadrená v tzv. malej zmluve Saintgermainskej medzi Dohodou a ČSR z 10.9.1919. Hranice Podkarpatskej Rusi boli teda vymedzené na základe zmluvy Versaillskej /čl. 81/, Saintgermainskej /čl. 53/, Trianonskej /čl. 48/ a čiastočne Sèvreskej. Problematické – z hľadiska medzinárodnoprávneho však nevýznamné – bolo vymedzenie hraníc medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. Tá mala podľa pôvodných zámerov dostať autonómiu, k jej faktickej realizácii sa však až do roku 1938 nepristúpilo. 29.6.1945 bola na základe zmluvy medzi ČSR a ZSSR pripojená k Sovietskemu zväzu.

 

VIII. Záver

            Versaillský systém zakotvil v strednej Európe Československo ako ostrov demokracie, pričom ho vystavil ohrozeniu iredenty okolitých štátov, ktoré počas celej jeho existencie usilovali o deštrukciu republiky. Hranice štátu padli napokon na sklonku roka 1938 v Mníchove a vo Viedni v prospech Nemecka, Maďarska a Poľska. Tento vývoj vyústil po smutnoznáme marcové udalosti vyhlásenia Protektorátu a tzv. Slovenského štátu.

 

Literatúra

1.      Kolektív: Dějiny zemí Koruny české II., Praha – Litomyšl, Paseka 2001.

2.      Klimko, Jozef: Politické a právne dejiny hraníc predmníchovskej republiky (1918~1938), Bratislava, Veda 1986.

3.      Malý, Karel a kolektív: Dějiny českého a československého práva do roku 1945, Praha, Linde 1999.

©Všetky práva na týchto stránkach vyhradené. Odborné publikovanie len s úplným uvedením použitej literatúry. [Vzor citovania: Leška, Rudolf: Medzinárodné zmluvy upravujúce hranice ČSR (1918-1938), seminárna práca, Katedra právnych dejín Právnickej fakulty UK v Prahe 2003, http://www.geocities.com/rudoleska/dejiny/zmluvy]. Použitie na komerčné účely len so súhlasom autora.

Domov*Dejiny*Doprava*Prusko - rakúska vojna* Práca Úzkokoľajné a lanové dráhy Záhoria*Typy kočiarov a železničných vozňov v Anglicku 1850 – 1914*Železnice*Úzkokoľajné železnice*Lanové dráhy*Mestská hromadná doprava*English version*Deutsche version